Prečo koučing potrebuje ticho, ktoré AI nepozná

Koučing je dnes jedným z najčastejšie skloňovaných pojmov v oblasti rozvoja, no za touto profesiou sa skrýva oveľa viac než len stanovenie cieľov či motivačné frázy. Rozprávali sme sa s koučkou Katarínou Ožvoldovou, ktorá sa k tejto práci pôvodne dostala úplnou náhodou, dokonca mierne nedôverčivo. Až intenzívny zážitok z prostredia ľudí s podobnými hodnotami ju presvedčil, že koučing má skutočný zmysel.

Dnes sa venuje témam udržateľného výkonu, prevencii vyhorenia, stresu aj práci s telom. Verí, že cesta k zmene nevedie cez extrémny výkon, ale cez pochopenie vlastných potrieb a signálov. V rozhovore otvorene hovorí o tom, čo koučing dokáže, kde sú jeho hranice, prečo je dôležité niekedy klienta aj „nahnevať“ a prečo umelá inteligencia nikdy nenahradí ticho, ktorému kouč tak dobre rozumie.

S koučingom som začala zdráhavo, až wow moment medzi podobne naladenými ľuďmi ma presvedčil

Aká bola tvoja cesta ku koučingu?

Moja cesta ku koučingu bola zdráhajúca sa. Vo firme, kde som pracovala, som mala na starosti motiváciu, vzdelávanie a podporu predaja. Mali sme rozvojový program, kde sme si s predajcami volali, ale to boli len bežné rozhovory. Keď to vyzeralo tak, že sa koučovaniu nevyhneme, absolvovali sme nejaké školenia s ľuďmi, ktorí neboli profesionálni kouči. Vtedy som si povedala, že keď to mám robiť poriadne, tak idem na kurz. Čiže idem zisťovať, čo to obnáša. Rozpočet vyšiel najprv len na dvojdňový mentoring. Nevedela som, že to už je pre tých ľudí, čo prejdú výcvikom a ja som sa tam nejak prepašovala. Vlastne až v tom kolečku ľudí zistili, že ja ešte nemám výcvik. Napokon ma tam nechali celé dva dni a dovolili mi aj vyskúšať si koučovať.

No a vtedy, keď som bola v prostredí ľudí, ktorí sú podobne naladení, majú nejaké hodnoty, sú ľudskí a celkovo to vidieť a zažiť, tak prišiel ten wow moment v zmysle, že toto má niečo do seba. Tam sa to potom zlomilo, šla som na prvý výcvik a začala koučovať známych, aby som nazbierala hodiny. Jedna známa mi chcela dokonca aj zaplatiť a vtedy som si uvedomila, že to vlastne má hodnotu a je to užitočné.

Venuješ sa viac life koučingu alebo biznis koučingu?

Dlho som sedela na dvoch stoličkách a asi stále aj trochu sedím, lebo ma stále láka aj biznis prostredie. Aj na mojom blogu rada otváram témy, ktoré súvisia s prácou, s vyhorením, únavou alebo stresom. No až teraz nedávno som si to ukotvila pod názvom sustainable performance coaching – koučing udržateľného výkonu.

O koučingu máme často predstavu, že je to hlavne o stanovení cieľov, o tom, ako za nimi ísť a dosiahnuť ich. No veľakrát je to aj o tom, čo nám bráni v našej ceste, o hlbších témach, ktoré si potrebujeme poriešiť a v tomto sa mi to spojilo: áno, chceme sa niekam dopracovať, ale ako to urobiť tak, aby to bolo pre nás udržateľné, aby sme nezabúdali na seba, svoje potreby a hodnoty a na to, aby sme boli v pohode.

Ubrať zo 100 na 85% môže byť cesta, ako dosiahnuť trvalo udržateľný výkon

Ty aj v jednom tvojom článku píšeš o tom, že človek nemusí podávať výkon na 120%, ale musí si ho nastaviť kontinuálne tak, aby nevyhorel.

Je to v podstate model podľa Yerkes-Dodsonovho zákona, ktorý bol sformulovaný ešte začiatkom 20.storočia. Hovorí o tom, pri akej miere stresu dosahujeme optimálny výkon. Lebo ak sa stresu vyhýbame, často sa dostaneme do fázy nudy a v nej sa ťažko posúvame ďalej a nevieme, čo so sebou. Druhý extrém je, že človek ide na plný plyn, to bol aj môj prípad v minulosti, a neuvedomuje si, že potrebuje aj regeneráciu. Ale to už je fáza, kedy dochádza k vyhoreniu.

Optimum je niekde v strede, kde prekonávame výzvy, no nie je to o dlhodobom vypätí a napätí, ktoré je už nezdravé. Ubrať zo stovky na 85% je optimálne v tom, že si dovolím aj zregenerovať a oddýchnuť si a dať si priestor.

Život sa nedá oddeliť od práce

S akými témami ešte chodia ľudia k tebe na koučing?

Je to rôzne. Niekedy človek príde s tým, mám teraz konkrétnu klientku pred očami, že potrebuje riešiť niečo pracovné, no napokon sme sa dostali k partnerovi a vzťahu. Tie témy sa často prelínajú už len preto, že život sa nedá úplne oddeliť od práce. Podnikatelia prídu, lebo sa chcú niekam posunúť, hľadajú smer, no otvárajú sa v rámci toho aj témy komunikácie a vzťahov v tíme, ako pracovať s ľuďmi a podobne.

Alebo prídu ľudia, ktorí sú unavení a potrebujú nejakú zmenu, no častokrát nezachytia včas signály, že niečo nie je v poriadku a riešia problém, až keď sú na péeenke.

Kouč nie je people pleaser

Kedy hodnotíš koučing ako úspešný a kedy ho vyhodnotíš ako neúspešný?

Pre mňa je dôležité, ako to hodnotí klient. Vždy s niečím odíde. Možno nevyrieši celý problém hneď, keď sa o ňom rozprávame, ale vždy si niečo odnesie. A ja už potom nehodnotím, či to bolo úspešné, alebo to nebolo úspešné, alebo či som spokojná alebo nespokojná. Ten človek môže niekedy odísť aj mierne naštvaný alebo frustrovaný, ale môže to byť preňho vo finále užitočné – uvedomí si to a príde späť. Nedá sa to teda hodnotiť úplne ani podľa emócie. My sa v koučovaní musíme naučiť ustáť, aj keď sa človek trochu nahnevá, my nie sme people pleasers. Človek príde s nejakým problémom a my mu pomáhame pozrieť sa na to z rôznych uhlov a pozrieť sa aj do seba dovnútra – čo sa o sebe dozvie a naučí, a to nie je vždy jednoduché.

Pre koučov môže byť náročný moment si uvedomiť, že je to OK, aj keď sa ten človek trošku nahnevá. Musíme si zastať sami seba v tom, že sme tu, aby sme klientovi pomohli uvidieť rôzne smery, ale cestu si musí prejsť sám. Môžeme klásť dobré otázky, aj človek sám sebe môže, ale sformuluje si aj odpoveď? Častokrát sme zacyklení a nesadneme si k tomu, aby sme si reálne spísali, čo nám k danej téme napadá. Je potrebné rozpletať postupne to klbko a to je aj pozitívny dopad koučingu, že nám s tým niekto pomôže. Máme totiž tendenciu odbiehať a hľadať súvislosti, až stratíme niť a zabudneme, nad čím vlastne uvažujeme.

Môže koučing niekomu aj uškodiť?

Nemyslím si. Skôr sa môže stať, že človek ide do hlbších tém a kouč neodhadne svoje kompetencie v zmysle, či to už je na iného odborníka, napríklad terapeuta. Potrebujeme poznať tú hranicu, vedieť to pomenovať a vedieť si aj sami sebe úprimne povedať, či tu si ešte trúfam. Alebo či už je čas toho človeka niekam posunúť. Ale čistý koučing, keď sa dodržiavajú zásady, etika a podobne, nemôže uškodiť.

Dôvera je kľúč

Ako si má človek vybrať kouča?

Jedna vec je overiť si vzdelanie a kvalifikáciu, prípadne príslušnosť v nejakom združení. Lebo nešťastie v koučovaní je, že je to také trendy slovo a že sa ním označujú často ľudia, ktorí nerobia reálne koučing, ale proste si ho požičajú, lebo nevedia, ako inak sa majú označiť. Medzi klientom a koučom vzniká určitý vzťah a tým, že sa mu ideme otvoriť a povedať možno veci, ktoré sme nikdy nepovedali nikomu inému ani svojim najbližším, tak potrebujeme dôveru v toho človeka. Čiže to je ďalší dôležitý faktor, či sa budem cítiť bezpečne, prípadne či tie témy, ktoré otvára, so mnou rezonujú, ak niečo od neho čítam alebo počúvam. Väčšina koučov má aj nezáväzný úvodný rozhovor, ktorý je dobré využiť. Vieme si tam navnímať, či nám ten človek sedí, môžeme sa ho pýtať a zistíme, či tam je napojenie, bude to ladiť a môžeme tomu človeku dôverovať.

Zvedavosť by mala byť pre kouča prirodzená

Je dôležité pre koučov sa neustále vzdelávať?

Kontinuálne vzdelávanie vychádza aj z nášho etického kódexu podľa ICF: potrebujeme sa neustále rozvíjať a riešiť si aj svoje vlastné témy. Medzinárodné certifikácie a recertifikácie, ktoré po nejakom čase treba obnoviť, vyžadujú hodiny ďalšieho vzdelávania, takže aj profesionálna oblasť nás v tom trošku tlačí. Mne sa páči prirovnanie, ktoré použila jedna z mojich mentoriek: na to, aby mohla byť dobrou učiteľkou, potrebuje byť neustále aj žiačkou v nejakej inej oblasti. Z koučingu by mala vychádzať aj zvedavosť a to, že sa človek zaujíma o nové veci.

Čo sa teda teraz učíš?

Tento rok som pracovala na svojom osobnom rozvoji, a tak sa učím aj nepriamo cez systemický prístup a skupinový koučing a plánujem si to predĺžiť aj budúci rok. Riešila som si tam veľa svojich tém a učím sa od skúsených. Dlhodobo študujem prístupy tela v koučovaní a kinestetický koučing. Mne je práca cez telo veľmi prirodzená, lebo ešte predtým, ako som sa dostala ku koučovaniu, tak som sa dostala k pohybovým terapiám. Najprv ako klient a potom cez štúdium. Bolo to pre mňa fascinujúce, čo nám telo dokáže odhaliť, keď sa ho naučíme vnímať a byť k sebe citlivejší. Aj k životu potom začneme pristupovať inak.

Keď sa chceme posunúť, či rozhodnúť, telo nám napovedá, kam nás to láka. Vieme sa viac dozvedieť aj tak, že sa spojíme s našim pocitom a tým, o čom rozprávame alebo o čom sa rozhodujeme. Keď zachytím nejaké gestá, tak ich klientovi znázorním a pomenujem. Alebo si nejakú pomyselnú situáciu postavíme v priestore, čo sa deje, keď sa k nej približujeme a vzďaľujeme a ako to vnímame na telesnej úrovni.

Kouč nepotrebuje komplikovaný jazyk

Koučovala si už v angličtine?

Cez univerzitu som sa dostala aj k študentom, ktorí prišli napríklad z Kene, bolo to občas náročné kvôli prízvuku a rýchlosti reči. No uvedomila som si vtedy, že to nie je o tom, aby som rozumela všetko, ale aby som vlastne vytvorila priestor v prítomnosti a zachytila nejaké dôležité momenty. Vždy sa na takéto koučingy pripravujem, najmä na tímové stretnutia. Raz som koučovala IT tím v angličtine na tému komunikácie, no a samozrejme sa objavili nejaké IT termíny a skratky, ktorým som nerozumela, len som všetko zapisovala. Je fajn, keď to kouč prizná. Lebo my nie sme odborníci na témy, ale na proces. Ľudia to akceptujú a sama som bola prekvapená, ako to na konci vyšlo a s akými riešeniami a akčným plánom prišli.

My kouči potrebujeme otázky klásť čo najjednoduchšie a zbytočne ich nekomplikovať. Keď sa teda v tom jazyku oprostíme od očakávaní, tak nám stačia jednoduché výrazy a frázy na to, aby sme položili jednoduchú otázku.

Ja som bola vždy taký odvážlivec. Aj keď som pracovala vo firme, pozývali sme zahraničných spíkrov na konferencie, alebo sme my cestovali. Mali sme veľmi špecifický interný žargón a v nejakom momente som si povedala, že skúsim simultánne tlmočiť. Absolvovala som potom v Prahe aj niekoľkodňové školenie a veľmi ma to bavilo. Roky som tlmočila, na pódiu aj konzekutívne. Naučila som sa aj tým, že som žila v zahraničí a musela som sa vynájsť v rôznych situáciách. Čiže vždy si hovorím, že nejak sa musím dorozumieť. Záleží aj to od úrovne stresu. Keď ho dokážeme v nejakom momente pustiť, tak už neriešime, čo si ten človek pomyslí a ako to poviem, či to poviem správne a či sa nezamotáme. Už sami seba neblokujeme.

Čiže tá komunikácia nie je len o jazyku ako takom.

V koučovaní sa veľa deje cez počúvanie a naladenie sa na neverbálnu komunikáciu a vnímanie signálov. Koučingové nástroje použijeme iba vtedy, keď nám to tam cinkne, že teraz je ten čas. Nedržíme sa kŕčovito nášho koučingu a predstavy, ale prispôsobujeme sa klientovi.

AI nenahradí kouča, lebo nerozumie tichu a neverbálnym signálom

Čo koučing a umelá inteligencia?

Táto téma sa rieši v komunite koučov a aj na SAKonferencii budeme mať jeden vstup k AI. Vnímame, že nástroje AI môžu človeku pomôcť v rýchlej reflexii myšlienok alebo zorientovaní sa v nejakej téme. Umelá inteligencia však nikdy úplne nenahradí kouča v tom, že navníma veci na emocionálnej úrovni. Ako som už spomínala, mnohé sa v koučingu deje práve v tom neverbálnom prejave a tichu, a to je niečo, čo AI nikdy nenačíta.

Na SAKonferencii 2026 sa budeme zaoberať budúcnosťou koučingu a tým, čo je a bude úloha kouča. Umelá inteligencia nedokáže s klientom ísť do hĺbky. Mám aj nedávnu skúsenosť, že mi jedna klientka poslala na inšpiráciu výstupy AI k jej téme, namiesto toho, aby ten proces nechala plynúť a usadnúť, aby počúvala svoje myšlienky a svoju vnútornú múdrosť.

Tým, že všetko komunikujeme s AI, tak sa zahltíme myšlienkami, ktoré nie sú naše vlastné. Nemôžem ako kouč úplne ovplyvniť to, aby človek umelú inteligenciu v rámci procesu nepoužíval, lebo doba je taká, že chceme rýchle riešenia a rýchle odpovede. No ony potrebujú dozrieť. A potrebujú akciu, urobiť prvý krok, na základe ktorého zistíme, či nám dané riešenie funguje alebo nie. Potom urobíme ďalší krok a ďalší.

Mali by sme sa naučiť rozlišovať, k čomu umelú inteligenciu potrebujeme a k čomu už nie. Podľa mňa to súvisí aj s dôverou v samého seba. Keď si nedôverujem, čakám, že tá odpoveď odniekiaľ príde. Aj na koučing prichádzajú ľudia, ktorí sa vyjadria, že vy mi povedzte, čo mám urobiť. No a my sa cez koučing učíme aj dôverovať sami sebe, a v tom nám umelá inteligencia nepomôže, lebo nás nedostane zo zacyklenia, ani nevyrieši hlbšie témy, či neuľahčí rozhodovanie.

Chceme sa pozerať do budúcnosti

Keď si už spomenula SAKonferenciu, na čo sa môžeme tešiť?

Na oslavu 20. výročia SAKo, ale najmä sa chceme viac pozerať do prítomnosti, kde sme a do budúcnosti, kam smeruje koučing a líderstvo. Pozrieme sa tiež na emocionálnu inteligenciu, ale už aj spomínanú AI a ako ju použiť, resp. nepoužiť. Tento rok sa zameriame nielen na HR a lídrov, ale aj na samotných koučov. Workshopy budú rozdelené na dve oblasti: pre firemných účastníkov budeme mať prípadové štúdie o tom, ako uchopiť koučing vo firmách a kouči sa budú zaoberať tým, aké sú aktuálne prístupy a témy v koučingu.

Katka, ďakujeme za rozhovor.

O programe SAKonferencie, programe aj možnostiach prihlásenia sa viac dočítate tu: www.sakonferencia.sk.

V The Bridge sa tešíme, že už druhý rok po sebe patríme k hlavným partnerom konferencie. Mentor nášho koučingového kurzu Mike Shreeve bude v angličtine viesť workshop na tému „Je budúcnosť koučovania v druhom jazyku?“. Kouči sa na ňom oboznámia s jedinečným výskumom a budú si môcť vyskúšať aj praktické aktivity.

O Katke Ožvoldovej a o tom, akým témam sa v rámci koučingu venuje, sa dozviete viac na jej stránke: www.katarinaozvoldova.sk.

Spracovala: Kamila Jančíková / Foto: archív Kataríny Ožvoldovej