V detstve migrantka, obyvateľka malého vidieckeho ostrova, ktorá vo svojej práci stále aktívne nadväzuje na tieto skúsenosti. Psychologička, ktorá sa venuje vzdelávaniu. Lektorka globálneho vzdelávania a kritického myslenia, ktorá využíva prvky zážitkového učenia a storytellingu.
Výkonná riaditeľka a programová manažérka neziskovej organizácie, ktorej hlavným cieľom je inšpirovať ľudí k zmene, rešpektu a zodpovednosti.
Všetci máme v živote nekonečné množstvo nápadov, plánov, želaní a snov. Zároveň všetci obývame jednu planétu s obmedzenými zdrojmi a priestorom pre život. Ako byť súčasťou ľudského spoločenstva, žiť udržateľne a vytvárať empatickú spoločnosť? Ako zapojiť študentov do tém týkajúcich sa klimatických zmien, udržateľnosti a pozitívnym spôsobom im predstaviť globálne výzvy? Na tieto otázky sa pokúsime nájsť odpovede.
Je to niečo, čo sa udialo pred viac ako desiatimi rokmi. Neskúsená, ale plne vyzbrojená učebnými pomôckami som prišla do základnej školy v malej dedinke kdesi pri Nitre, pripravená diskutovať so žiakmi o koreňoch chudoby. Žiaci siedmeho ročníka sa pohybovali na škále od zvedavých až po znudených a apatických. Počas jednej aktivity, keď sme uvažovali o možných riešeniach tohto globálneho problému, jeden chlapec navrhol: „Môžeme poslať všetkých chudobných do plynových komôr ako Židov.“ Moja myseľ vtedy na chvíľu zamrzla. Čakala som, že ostatní zareagujú, ale diskusia pokračovala bez námietok. To, čo som urobila, bolo to najjednoduchšie, ale zároveň to najhoršie, čo som mohla urobiť. Nepovedala som ani slovo. Hodina sa chýlila ku koncu. Cestou na železničnú stanicu mi však po tvári stekali slzy. Ako som mohla tak veľmi zlyhať? Čo som mala urobiť? Myslel to ten chlapec naozaj vážne?
V nasledujúcich rokoch som preto strávila veľa času rozhovormi s bývalými členmi a súčasnými mladými stúpencami extrémistických skupín, ako aj s odborníkmi na deradikalizáciu.
Detstvo som strávila na vidieckom ostrove a na vlastnej koži som zažila, ako vyzerá kolaps ekosystému. Moja dcéra je polovičná Indka žijúca v bielom stredoslovenskom kontexte, vystavená stereotypom a predsudkom. V USA ma „adoptovala“ rodina utečencov z Južnej Afriky, ktorá mi ukázala úplne iný pohľad a zmýšľanie v rámci filozofie Ubuntu. Na mojej ceste globálnym vzdelávaním ma osobne aj profesionálne formovali všetky tieto udalosti, a ešte mnohé ďalšie.
Ó, mám ich veľa! Náš kôň je mojím veľkým učiteľom a inšpiráciou pri vzdelávaní ostatných, remeslá sú perfektným spôsobom, ako si vyčistiť myseľ, čítanie je mojou životnou vášňou.
