Svoju prvú učiteľskú skúsenosť som získal v Bavorsku vo veku 18 rokov, ešte predtým, ako som začal študovať na univerzite. Po absolvovaní štúdia východoeurópskych štúdií na Bradforde som dostal ponuku pracovať v Nemeckej demokratickej republike a učiť na univerzite v Rostocku. Po dvoch rokoch som si v Manchestri urobil ročný postgraduálny certifikát v oblasti výučby angličtiny ako cudzieho jazyka a vrátil som sa učiť do východného Berlína na ďalšie dva roky. Potom som ďalšie dva roky pracoval v súkromnej jazykovej škole v Brightone a potom som dva roky pôsobil na Univerzite Palackého v Olomouci.
Absolvoval som magisterské štúdium ELT na Lancaster University a do Československa a Českej republiky som sa vrátil ako lektor učiteľov v Pardubiciach a v Olomouci. V roku 1996 som pracoval pre British Council v Budapešti až do roku 2002 a následne som zostal učiť na univerzite až do roku 2011, keď som v Devone začal pracovať ako riaditeľ vzdelávania pre SOL (Sharing One Language) do roku 2022. Odvtedy pracujem ako učiteľ na voľnej nohe a lektor učiteľov.
Mojou hlavnou odbornosťou je medzikultúrne učenie a vyučovanie s jazykovými, kultúrnymi a pedagogickými cieľmi. Taktiež som sa podieľal na spoluorganizovaní kurzov teaching unplugged (Dogme ELT) a zaujímam sa o vyučovanie s využitím autentických materiálov, konverzácie a nových technológií.
Názov môjho worskhopu je „Umenie byť autentický v triede“.
Slovo roka 2023 bolo podľa Merriam-Webster „Autentickosť“ a diskusia o tom, čo je skutočné a čo umelé, nebola ešte nikdy taká aktuálna ako je dnes. Zaujímam sa nielen o skúmanie spôsobov, ako byť autentický v triede, ale aj o diskusiu o tom, čo ľudia považujú za autentické, pokiaľ ide o materiály, ktoré používame, a úlohy, ktoré na hodiny pripravujeme. Myslím si, že vnímanie tried nie ako umelých miest, ale ako rovnako skutočného prostredia akým je čokoľvek iné v našom živote, je kľúčom k vytvoreniu podmienok pre hlbšie učenie.
Dobrým podnetom by mohlo byť napríklad napísanie písmen „IRF“ tabuľu. Potom môžeme požiadať študentov, aby diskutovali o všetkých asociáciách, ktoré sa im v súvislosti s nimi vynárajú! Počas magisterského štúdia ma veľmi ovplyvnil citát uvedený nižšie a myslím si, že dobrá diskusia o tom, čo by mohol znamenať v praxi, by mohla viesť k zaujímavým záverom, ako by mohla vyzerať organizácia v rámci našich tried.
„Keď učíme jazyk, to, čo je skutočné a autentické, bude závisieť od toho, aké sú naše ciele, a že ak je najautentickejšie samotné učenie, potom možno spoločensky najvhodnejšou a najautentickejšou úlohou situácie v triede je poskytnúť príležitosť na verejné a medziľudské zdieľanie obsahu učenia sa jazyka, zdieľanie problémov v rámci takéhoto obsahu a odhaľovanie najúčinnejších prostriedkov a stratégií na prekonanie takýchto problémov.“ (Breen, M. P. (1985). Autenticita v jazykovej učebni. Applied Linguistics, 6, 60-70.)
Jim Scrivener vo svojej knihe Learning Teaching cituje Carla Rogersa, ktorý hovorí, že existujú tri základné charakteristiky učiteľa, ktoré pomáhajú vytvárať efektívne prostredie na učenie. Rešpekt, empatia a autenticita. A pod autenticitou podľa mňa rozumie to, že čo vidíte navonok, zodpovedá tomu, čo je vo vnútri, byť sám sebou, alebo, ak mám použiť iné slovo, byť kongruentný. Dúfam, že na konci môjho workshopu budete mať jasnejšiu predstavu o tom, čo tieto pojmy pre vás znamenajú,
A potom je tu otázka toho, že čo je autentické pre učenie sa, nemusí kopírovať „skutočný“ jazyk mimo triedy, ale môže byť vnímané ako autentické jazykové úlohy. V skutočnosti možno tvrdiť, že najautentickejšie, čo môžete v triede spraviť, je urobiť z učenia sa jazyka ústredný prvok všetkého, čo robíte.
Ak je cieľom triedy zlepšiť ľuďom angličtinu, potom je zdieľanie problémov spojených s touto činnosťou autentickou aktivitou, a ak sa učenie stane jednou z hlavných vecí, o ktorých sa na hodine hovorí, potom sa môžete veľa naučiť aj zo zdieľania skúseností s ostatnými spolužiakmi.
Pri skupine žiakov v škole, ktorí tam môžu byť spolu niekoľko rokov, skúmanie anglického jazyka aj problémov, ktoré sú pre nich dôležité a ktoré ich zaujímajú, vo vzájomne podporujúcom prostredí, často určuje charakter celej skupiny. Rozvíjanie pocitu triednej príslušnosti a triednej identity prostredníctvom spoločného triedneho životopisu môže byť jej silnou stránkou. Bol som svedkom toho, keď sa konverzácia v anglickom jazyku stala súčasťou identity a spoločnej minulosti študentov, na ktorú radi s úsmevom spomínajú. Keď mali 15-16 rokov, s touto skupinou som prežil veľmi produktívny rok.
So študentmi školy Szabó Lőrinc Két Tannyelvű Általános Iskola v Budapešti som pracoval rok. Absolovali sme veľa zaujímavých diskusií, vrátane tých o vojne v Iraku, antikoncepcii, Chanuke či kariére.
Na prednáške sa s vami podelím sa aj o to, ako jeden z týchto študentov hodnotil rok, ktorý sme spolu strávili, a o to, ako to súvisí s autenticitou v triede.
Tu sú tri oblasti, do ktorých, dúfam, budete potom vidieť hlbšie:1) Čo môže znamenať autentickejšie správanie v triede2) Čo možno považovať za autentické úlohy v triede3) Ako by sa žiaci mohli stať efektívnejšími partnermi pri vzájomnom učení tým, že sa o proces učenia navzájom podelia, vzájomnou podporou a rozvíjaním pocitu spolupatričnosti k triede.
Získanie môjho spisu Stasi z Východného Berlína na začiatku pandémie. Informovalo o mne osemnásť ľudí a čítať, čo o mne napísali, vrátane môjho učenia, bolo naozaj zaujímavé. Myslím, že aj vďaka tomu som si znova uvedomil, aké užitočné môže byť, keď vás ľudia prídu pozorovať a potom o tom hovoria, alebo keď sa natočíte na video a potom si ho pozorne pozriete s cieľom pokúsiť sa pochopiť, čo na hodinách robíte a prečo to robíte. Keď sa vidíte z úplne novej perspektívy, môže to byť neprekvapivo podnetné, záhadné, dezorientujúce, ale možno aj poučné, najmä keď informátor Stasi napíše 285-stranový spis o vás, vašej osobnosti, vašom vyučovaní a vašich politických názoroch.
Je dobré pokúsiť sa pochopiť veci, ktoré sa vám stali v minulosti… Neraz si na to nájdeme čas, ale ak by sme to robili častejšie, myslím, že by to malo veľmi pozitívny vplyv na naše vyučovanie a na náš život vôbec.
Ukážka z môjho spisu:
„Jar a leto 1983 boli obdobím, keď bol Andrews na katedre veľmi aktívny. Bolo to najmä vďaka jeho vyučovaniu, ktoré vykonával v rámci svojich „Anglických večerov“ raz týždenne, v pondelok večer. Snažil sa oboznámiť študentov s témami týkajúcimi sa Veľkej Británie a vždy bolo veľmi nápadné, že neustále porovnával spoločenský život v NDR s tým vo Veľkej Británii, ale dôraz kládol na situáciu v NDR. Pre Andrewsa je príznačné, že hodnotí javy bez toho, aby chápal ich pozadie, a bez toho, aby sa hlbšie zaoberal tým, čím v skutočnosti sú. Ako príklad možno uviesť moment, keď v diskusii prirovnal punkové hnutie vo Veľkej Británii k výskytu punku ako formy protestu v NDR. Vďaka jeho veľmi dobrej metodickej práci na seminároch a dobrým pedagogickým vlastnostiam bolo pre neho ľahké viesť dobré hodiny angličtiny, ktoré boli všetkými študentmi dobre prijaté. Ku kvalite hodín prispela aj jeho veľmi dobrá znalosť nemeckého jazyka a jeho zanietenosť pri realizácii hodín v rámci formálneho vyučovania aj mimo neho. Jeho cieľom je naučiť nemeckých študentov dobre hovoriť po anglicky. Jeho otvorená a priateľská povaha mu uľahčuje nadviazať so študentmi dobrý vzťah, čo sa, samozrejme, odráža aj na kvalite jeho výučby. Vlastnosti, ktoré ho ďalej odlišujú, sú pohotovosť, intelektuálna obratnosť, ako už bolo spomenuté, veľmi dobrá znalosť nemeckého jazyka, nadpriemerné znalosti nemeckej literatúry, najmä literatúry NDR, takže je v dobrej pozícii hovoriť so svojimi študentmi o mnohých témach. Vážnym problémom Andrewsa však je, že vždy kladie provokatívne otázky a pritom vždy pôsobí veľmi naivne. Jeho finančnú situáciu by som rád označil za dobrú. Podľa jeho vlastných informácií zarába 800 mariek mesačne. Keďže nemíňa veľa peňazí na alkohol alebo cigarety, môže zvyšok peňazí použiť na určité koníčky. Pokiaľ ide o jedlo a oblečenie, je pomerne nenáročný. Okrem toho, že sa venuje športu, najmä futbalu, medzi jeho záľuby patrí aj fotografovanie, pričom motívy si podľa môjho názoru vyberá celkom náhodne, od študentov, zahraničných študentov až po akékoľvek historické budovy v Rostocku. Pokiaľ viem, jeho fotografie vyvoláva Ulf Bünder. Pracuje ako asistent v spoločnosti Foto Koch.„
V mojom spise Stasi bolo niekoľko kritických poznámok na moju osobu a na mňa ako učiteľa, a tie ma prinútili zamyslieť sa nad tým, aký som ako nekvalifikovaný 25-ročný učiteľ v skutočnosti bol.
Myslím si, že to, ako reagujeme na kritiku, je pre náš rozvoj ako učiteľov kľúčové, a namiesto toho, aby sme sa snažili brániť a ospravedlňovať to, čo robíme, môže byť produktívnejšie postaviť sa kritike tvárou v tvár. Skutočne sa pokúsiť pochopiť, odkiaľ kritika prichádza a otvoriť priestor pre dialóg, ktorý môže byť v kontexte rozvoja učiteľa prospešný pre pozorovateľa aj pre pozorovaného.
Pravdepodobne môj magisterský titul na Lancaster University v ročníku 1991-1992, po dvoch rokoch strávených v British Councile na mieste lektora v Olomouci, Československu. Bolo to jediné miesto, kde som chcel navštevovať denné magisterské štúdium, na radikálnom konci komunikatívneho vyučovania jazyka v procesných syllabusoch, vytvárajúc možnosti učenia pre študentov, príspevky študentov k hodinám, kritickú analýzu diskurzu, korpusovú lingvistiku, funkcionálnu gramatiku (Halliday) namiesto transformačnej generatívnej gramatiky (Chomsky) a gramatiku, žánre a sociálny kontext.
Ľudia, ktorí toto všetko učili, boli Mike Breen, Dick Allwright, Roz Ivanić, Norman Fairclough a Geoffrey Leach. A spomedzi týchto ľudí ma asi najviac ovplyvnil Mike Breen.
Robili sme jeden kurz s názvom Profesionálne otázky vo vyučovaní jazykov, ktorý sme kompletne vytvorili my, študenti. Bol založený na tom, čo sme vnímali ako naše profesionálne potreby ako učitelia. Myslím, že sa to premietlo do všetkého, čo som potom robil v triedach. Moja prvá práca po škole bola v novej zrýchlenej trojročnej pedagogickej škole v Pardubiciach vo východných Čechách v roku 1992 a viedol som kurz, ktorý bol úplne ovplyvnený mojím magisterským kurzom P.I.L.T. (Professional Issues in Language Teaching).
V tom kurze sme diskutovali o tom, ako by sme rozpoznali komunikatívnu triedu, pričom sme vychádzali z bohatých skúseností a reflektovali ich v súvislosti s tým, že sme vo veku 18 rokov mali v triedach odsedených už 11-12 rokov.
Myslím, že počas mojej učiteľskej kariéry som si dal záležať na tom, aby som do triedy prinášal svoje vlastné fotografie ako podnety na diskusiu, a povzbudzoval som študentov, aby tiež prinášali svoje vlastné fotografie. Keď som absolvoval kurz PGCE v Manchestri, venovali sme sa aktivitám typu „opíš a nakresli“, opisom obrázkov a aktivitám zameraným na informačné medzery s využitím fotografií, ako aj hľadaniu rozdielov na obrázkoch. Myslím si, že je dobré prekročiť rámec opisu obrázkov a venovať sa interpretácii obrázkov. Teraz sa venujem zhromažďovaniu kľúčových fotografií z môjho života, ktoré ho ovplyvnili a z ktorých som vychádzal aj pri vyučovaní. Toto sú príklady:
Keď som týždeň po páde opony v roku 1989 išiel do Berlína, moji priatelia hovorili, aké to je skvelé, že budú môcť cestovať, ale hlavná vec, s ktorou sa budú musieť vyrovnať, bude vlna extrémneho nacionalizmu, ktorá sa v dôsledku toho spustí v celej východnej Európe.Len o niekoľko mesiacov neskôr som navštívil hrob Bertolta Brechta vo východnom Berlíne a bol som šokovaný, keď som videl, že je na ňom napísané „Židia von prasa žid“. Pred mojím bytom v Maďarsku bolo v roku 2020 na jednom z našich odpadkových košov graffiti s Dávidovou hviezdou. Veľmi ma zaujíma zachytávanie obrazov, ktoré nás prinútia komunikovať a hľadať veci, ktoré máme spoločné a môj magisterský program v Lancasteri, aby som sa k nemu na konci tohto malého rozhovoru opäť vrátil, ma naozaj povzbudil, aby som si vážil všetko, čím študenti v triede prispejú, vrátane vecí, ktoré prinesú, či už sú to nejaké predmety alebo ich vlastné fotografie.
Klaudii Bednárovej ďakujem za otázky a veľmi sa teším na konferenciu.
Foto: Ondrej Koščík, Zdroj: archív The Bridge, archív: Mark Andrews
