Jazyky milujem a učím sa ich už približne sedemdesiat rokov. V škole som sa učil francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu (všetko rovnakým spôsobom!), francúzštinu a nemčinu som študoval aj na univerzite v Cambridge (ešte spôsobom „gramatika – preklad“), predtým, ako som sa naučil učiť a skúmať realitu ako učiteľ jazykov a futbalu na britskej všeobecnej škole, som robil postgraduálny výskum motivačných faktorov pri učení sa jazykov súbežne s čítaním Freireho, Stevicka, Rogersa a Nunana. Ako učiteľ som pracoval viac ako päťdesiat rokov, ako lektor učiteľov štyridsaťosem rokov, štyridsaťsedem rokov som bol manažérom (riaditeľ školy), ale ako zamestnanec na plný úväzok som pracoval len v dvoch organizáciách, v Bell Educational Trust a NILE. Pracoval som v približne sedemdesiatich krajinách, a zároveň aj pre niektoré z nich. Viedol som projekty, kurzy a prednášal na konferenciách a popri tom všetkom som sa priamo v mojej práci učil.
Chcem spolu s kolegami preskúmať, do akej miery sa v praxi v triede aj v širšom inštitucionálnom kontexte osvedčili široko humanistické hodnoty a zásady, ktoré som presadzoval od začiatku svojej kariéry, a či zostávajú platné aj po päťdesiatich rokoch, keď vďaka umelej inteligencii stojíme na prahu možnej revolúcie v oblasti učenia sa a vyučovania jazykov. To, čo si všetci z prednášky odnesieme, bude závisieť od našich reakcií na to, čo zdieľame, ale určite sa všetci zhodneme na tom, že chceme dosiahnuť pozitívne a hodnotné výsledky.
Keď som v sedemdesiatych rokoch stál na mníchovskej stanici a v stánku som si chcel kúpiť niečo na obed, uvedomil som si, že hoci by som mohol dlho rozprávať o ,,Entelechie“ v diele Goetheho a ,,Verfremdungseffekt“ v diele Brechta, nevedel som si vypýtať ani jeden z plnených rožkov, čo mali v ponuke, a namiesto toho som naň musel ukázať. To ma v mojich pocitoch ohľadom tradičných prístupov k jazyku a v tom, čo sa stalo mojou celoživotnou vierou v skutočne komunikatívny prístup k vyučovaniu jazyka, iba utvrdilo.
Kto? Mnohí kolegovia z Bell a NILE, najmä niektorí kritickí priatelia: Robin Davis, Philip Prowse, Rod Bolitho, Alan Pulverness a Thom Kiddle, a ďalší, s ktorými som úzko spolupracoval: Mario Rinvolucri, Sandra Nicholls, Pauline Rea-Dickins, Kari Smith a Lynda Taylor. Keď som začínal, čítal som Freireho, Stevicka, Rogersa, Nunana a Rinvolucriho, neskôr nasledovali Michael Lewis, Elana Shohamy, John Field a Cyril Weir. Z manažérov to boli Frank Bell, Alan Maley, Brian Clough a Paolo Ancelotti.
Čo? Humanistické hodnoty a zásady, prístupy zamerané na žiaka, LOLA, príručky koučovania.
Celoživotná vášeň k futbalu v pozícii hráča, trénera a fanúšika, ktorá mi umožnila nahliadnuť do toho, ako by mohol trénerský prístup k vyučovaniu jazykov zlepšiť moju prax v škole aj rozvoj inštitucionálnych kultúr. Futbalové kluby a tímy môžu mať napríklad rozpoznateľnú „identitu“, ktorá silne ovplyvňuje ich dlhodobú prácu, a rovnako to môže platiť aj pre vyučovacie inštitúcie.
