Článok z Zenyvmeste.sk

Keď ju prijímali ako lektorku, nikto nezisťoval ako ovláda angličtinu a či ju vie učiť. Ona má na lektorov vlastné nároky. „Založili sme jazykovú školu, ktorá núti lektorov rásť, ale zároveň im nediktuje, čo majú učiť,“ vysvetľuje zakladateľka jazykovej školy Bridge.

Jednou z najsledovanejších vianočných reklám bol príbeh poľského dôchodcu, ktorý sa poctivo učí angličtinu, aby mohol odcestovať za vnučkou a rozprávať sa s ňou. Koľko seniorov sa učí u vás?

„Robíme so seniormi takmer od začiatku, mali sme najprv jedného v bežnom kurze, ale robilo to študentovi i nám problémy. Keď dáte dokopy 75-ročných a 30-ročných, tak to celkom nefunguje. Seniori majú iné požiadavky – väčšie písmo, musíte pomalšie a hlasnejšie rozprávať, mať iné knihy s menším počtom nových slovíčok. Dnes máme seniorov na všetkých jazykových úrovniach – od začiatočníkov po konverzácie s native speakrami. Učíme angličtinu asi 60 seniorov, niektorí sú u nás už niekoľko rokov.“

Tiež majú vnúčatá v zahraničí?

„Máme napríklad pána Jožka, ktorý má syna v zahraničí a chodí k nám takmer od začiatku.  Takže určite máme aj takých, ale hlavná motivácia je si myslím sociálne prostredie. Prevažne máme študentky, ktoré nebaví iba doma háčkovať a pozerať televízor. Naši seniori-študenti sú vzdelaní, veľa cestujú, niektorí majú rodinu v zahraničí, alebo ich jednoducho iba nebaví sedieť doma pred TV.  Myslím si však, že najväčšou motiváciou pre nich je, že môžu chodiť medzi ľudí, ktorí zmýšľajú podobne a niečo sa učiť. Snažíme sa zohľadniť, aby si navzájom „sadli“ v skupinách aj ako ľudia, nielen jazykovo. Byť v príjemnej spoločnosti je motivujúce a prináša radosť do života.

Majú vo vyššom veku problém učiť sa?

„To je individuálne. Mozog je sval ako každý iný a ide o to, či ho trénujete alebo nie. Ak sú to ľudia, ktorí sa aj v mladšom veku veľa učili, ide im to lepšie. Seniori sa už však nestresujú, sú v pohode a učia sa, lebo ich to baví.“

Angličtinu ste začali učiť po strednej škole a niekoľkých mesiacoch strávených v Anglicku. Stačilo to ako kvalifikácia na učiteľku v jazykovej škole?

„Sama sa čudujem, ale stačilo. Do jazykovej školy v Nitre ma prijali bez toho, aby ma počuli rozprávať. Iba sa ma spýtali či viem naozaj anglicky. V utorok som ich oslovila a vo štvrtok som mohla začať. Bol to rok 2000, ešte stále veľký boom jazykových kurzov, všetci sa chceli učiť jazyky. Potrebovali lektorov. Učila som vtedy 8 hodín týždenne a 40 hodín som sa učila sama. Rozprávať som vedela, ale gramatiku vysvetľovať nie. Na štátnice z angličtiny so išla spolu s mojimi prvými študentami.“Neodradilo vás to?

„Naopak. Veľa vecí som pochopila a zistila som, že ma veľmi baví skúmať čo spôsobuje, že sa mozog učí. Chcem vidieť, ako sa ľudia zlepšujú a napredujú. V prvej jazykovej škole som učila päť rokov. Predtým som považovala učiteľstvo za nudné a stereotypné povolanie, ale nakoniec som ho išla aj študovať. Diaľkovo som vyštudovala angličtinu-pedagogiku a popri tom som pracovala v Greenpeace ako koordinátorka dobrovoľníkov pre strednú Európu, v podstate som sa tiež venovala učeniu.“

Po škole ste opäť zamierili učiť do jazykovky. Mali už na vás vyššie nároky ako pri prvom prijímaní? 

„Aj v roku 2008 ma zamestnali bez toho, aby si vypočuli moju angličtinu. Vyššie nároky som však po rokoch učenia mala ja. Nevedela som si nájsť školu, kde by som bola cítila nejakú podporu. Moji študenti sa nesťažovali a teda v zásade nikoho nezaujímalo, ako ten kurz vediem. Uvedomila som si, že sa to od roku 2000 nikde neposúva a tak som sa rozhodla, že si založím vlastnú školu.“

Založili ste novú, hoci jazykových škôl bolo vtedy i dnes veľa. Prečo ste si verila, že budete iní, lepší?

„Škôl bolo veľa, ale vedela som, že to nerobia dobre. Nikde sa nemerala (ani nemeria) kvalita, do dnešného dňa sa nerobia poriadne vstupné testy, ani u lektorov ani u žiakov. Keďže je ťažké nájsť lektorov, jazykové školy sú radi, že ich majú. A nájsť lektorov je ťažké, pretože sa im školy nevenujú a teda náše odvetvie veľmi málo priťahuje ambicióznych ľudí. Lektorov na živnosť to nebaví dlho. Ak pracujete vlastne sama, chodíte z jednej firmy do druhej a nikoho nezaujíma ako vlastne učíte, to nie je motivačné, práve naopak. My sme sa zišli dve baby, ktoré to už roky robili a vedeli sme, čo nechceme.“

Ako ste to nechceli?

„Nechceli sme, aby lektori len chodili iba po firmách, ale aby mali svoje zázemie. Zakladali sme školu, ktorá núti lektorov rásť, ale zároveň im nediktuje, čo majú učiť. Filozofia našej školy je v tom, že učitelia musia byť dobrí. Oni si musia nájsť, alebo vybudovať svoje metódy a aktivity, aby študentov motivovali. Motivácia funguje pri výuke jazyka najlepšie a je jedno, či je motiváciou frajer, cestovanie, alebo práca. Preto sa snažíme ukázať našim študentom, že jazyk im otvára dvere, rozširuje obzory a obohacuje život. Jazyk sa neučí, jazyk sa trénuje. Treba ho používať. Je dôležité rozprávať, čítať, písať, počúvať podcasty, alebo hudbu. Ak to nerobíte je to ako keby ste chodili do fitka dívať sa na trénera.“

Ako dnes vy prijímate lektorov?

„Najprv si pozrieme životopis a ako prvý robíme telefonický pohovor. Ďalší krok je pozvanie na skúšobnú hodinu, lektori predvedú čo vedia v praxi. Väčšinou si ich na ešte pár hodín skúšame a zisťujeme, či to funguje. Je to rôzne, mali sme aj lektora, ktorý bol začiatočník a neučil úplne dobre, ale veľmi chcel, robil na sebe a zlepšoval sa. Po dvoch rokoch je jedným z najlepších. Talent učiť síce existuje, ale sám o sebe neznamená nič, treba na sebe makať. Veľká časť je tiež osobnosť lektora, nie každý lektor „sadne“ každému študentovi. Nielen kvalita lektorov, ale aj ich správny výber je kľúčový.“

Venujete sa im inak ako sa venovali jazykové vám v čase, keď ste učili?

„U nás majú povinné náčuvy, metodička k ním chodí a aj navzájom si chodia pozerať hodiny, kde kolegu len sledujú. Prirodzene ich to podporuje, vedia sa porovnať aj inšpirovať. Robíme pre nich aj osobnostné  a komunikačné tréningy. Voláme trénerov zvonku, aby ich učili najnovšie poznatky o tom ako učiť lepšie. Predtým sme vzdelávanie učiteľov robili štyri roky v spolupráci s britskou jazykovou školou, tento rok si to budeme prvý raz robiť sami. Ak samotní učitelia nepracujú na sebe, nemôžu presvedčiť svojich žiakov, aby sa zlepšovali.“

Celý článok nájdete tu.